História osídľovania tatranského regiónu začína už v praveku. Svedčia o tom archeologické nálezy sídel lovcov jaskynných medveďov, pozostatky keltských výšinných sídlisk či stopy po laténskych železiaroch.
V stredoveku patria k prvým odvážlivcom, vstupujúcim na územie Tatier lovci zveri, pašeráci, hľadači pokladov, zlatokopovia, neskôr aj pastieri a drevorubači. Banícke aktivity spojené s ťažbou drahých kovov sa datujú od 15. storočia. Z najznámejších spomeňme zlaté bane v okolí
Kriváňa.
Vďaka prírodným krásam a klimatickým pomerom vzrastá od 17. storočia záujem o Tatry ako zo strany turistiky a horolezectva, tak aj zo strany geológov i botanikov. To podnecuje výstavbu turistických osád. Ako prvý bol v roku 1797 vystavaný
Starý Smokovec.
Avšak až po dostavbe železničnej trate Košice - Bohumín (r.1871) dochádza ku výraznému sprístupňovaniu územia pre turistickú verejnosť. Klimaticky veľmi priaznivé južné úpätie Vysokých Tatier sa začína využívať na stavbu turistických, rekreačných a liečebných zariadení. Prvá turistická útulňa, tzv. Rainerova útulňa nad
Vodopádmi Studeného potoka bola postavená v r.1863 (v súčasnosti slúži ako sezónne informačné centrum a malá expozícia začiatkov horolezectva i vysokohorských nosičov). Prvá turistická organizácia Uhorský karpatský spolok (založ. v r.1873) vybudovala základ v súčasnosti ponúkaných turistických chodníkov a vysokohorských chát.
Najstaršou listinou týkajúcou sa oblasti Tatier je darovacia listina kráľa Ondreja II. z r.1209. Názov Tatry sa prvýkrát objavuje r.1255 v donačnej listine kniežaťa Boleslava. Kežmarská kronika zaznamenala prvý známy výlet do Vysokých Tatier z r. 1565, prvý zaznamenaný výstup na tatranský štít z r. 1615. Jednou z prvých vytlačených správ o Vysokých Tatrách je zemepis „Medulla geographiae practicae„ (z r. 1639) od kežmarského matematika a astronóma Davida Frölicha.
V tomto období sa pre pomenovanie horstva ešte používali názvy „Kežmarské pohorie„, alebo „Snežné pohorie„.
